Adrián Eštok
Rybník
Cestu k nemu si musím poriadne vyšliapať. Najprv po rovine, lanovou lávkou cez rieku, potom do strmého kopca a nakoniec už len dole. Keď mi je dobre, keď mi je smutno, keď chcem byť sám.
Som na jednej veľkej ceste. Niekedy je to diaľnica, inokedy makačka do kopca. Ale kým je s kým, je dobre. Zoznam autorových rubrík: Mestečká, Súkromné, Cestovačky, Čítaníčka, Z minulosti, Nezaradené
Cestu k nemu si musím poriadne vyšliapať. Najprv po rovine, lanovou lávkou cez rieku, potom do strmého kopca a nakoniec už len dole. Keď mi je dobre, keď mi je smutno, keď chcem byť sám.
Prišla do malého kina. Samé páriky, len ona kdesi v kúte. Bolo jej akosi divne. Chcela ten film veľmi vidieť a zrazu sa jej úplne iný film začal premietať pred jej očami.
„V JEDNOTE JE SILA!“ čítam na podomácky vyrobenom plagáte, ktorý nalepili na sklo výkladu potravín. Mám deväť rokov, ale stále tomu nerozumiem. Aká sila je v tomto našom veľkom obchodnom dome, v našej Jednote?
„Jedno pivo poprosím...“ unavený po túre nabehnem v podvečer do krčmy v dedine na Makovici. „Čapáka alebo fľaškové?“ opýta sa pre istotu krčmárka. „Čapované,“ nezaváham a už si ho nesiem k stolu, ktorý je zvarom spojený s lavičkami. Vyzerá to všetko veľmi jednoducho. V krčme je zatiaľ asi sedemdesiatročný rómsky dedo s rovnako starou ženou. Krčmárka už teraz vie oveľa viac ako ja.
Už dlhšie si mi nenapísal. Zas vám tam hore padol net? Optické káble ste predsa mali dávno pred nami. Nevyhováraj sa! Vytáčaš ma! Poviem Ti to rovno, zas som to ja, kto Ti píše prvý! A pritom toľkokrát som odolával pokušeniu napísať Ti. A vieš z čoho mi je najviac zle? Ešte som sa snažil nahovoriť si, aký som silný.
Obdobie, keď zima vrcholí, vyvoláva u ľudí často doslova potrebu spoločnosti. Slnka je málo, dni sú ešte stále krátke. V tele máme viac hormónu spánku – melatonínu, preto sa nám chce viac spať. Jeho zvýšenú tvorbu v nás odbúra obyčajné slnečné svetlo. V Škandinávii, kde pre polárnu noc majú slnečné svetlo iba niekoľko hodín do dňa, to majú ešte horšie. Preto vo Švédsku využívajú miestnosti so špeciálnym umelým slnkom. Fíni zas pochmúrne zimné dni „rušia“ alkoholom. Je tam akosi spoločensky rešpektované to, že si zamestnanci niekedy zoberú aj viac dní voľna, aby to „išli zapiť“.
Hneď v úvode treba skromne napísať, že názov nad týmto textom je mätúci. Nebol som pri žiadnom mori. My Slováci síce máme aspoň nejaké to morské dno, ale Rakúšania, pokiaľ viem, predsa žiadne more a ani dno nemajú. Iba ak v kýbliku. Asi 40 kilometrov od Bratislavy som však taký pocit nemal. Samá voda! Nedovidel som na druhý breh a zhliadol som maják. Viem, že to nestačí, ale pocit nezabiješ.
V detstve skoro každý chalanisko a hádam aj nejedna babenka poznala hru na Indiánov a kovbojov. Niekomu fascinácia indiánskym spôsobom života ostala doteraz. Ak vášmu oku polahodí nahliadnutie do kultúry severoamerických Indiánov v nefalšovanej podobe, odporúčam sto rokov staré fotečky. Ich autorom je Edward S. Curtis. Máte na to ešte štyri dni.
Predstavte si loď obrátenú naopak. Podľa tradície ju vraj stavali okrem iných aj švédski námorníci. Všetko je z dreva, okná su okrúhle, nikde nijaké klince, ale hlavne žiadne more. To preto, že ste na Slovensku. V kostole. Nie v hocijakom, v Kežmarku.
Náhrobné dosky vytesané do pieskovca. Do materiálu, ktorý sa miestnym ľuďom ponúkal sám. Sú riadne staré. Časom niektoré pomníky napriek vetru, dažďu či ťažkému snehu v zime vydržali stáť, iné to vzdali a spadli. Prišla jar, po nej leto, jeseň a opäť zima, ale kamenné náhrobníky už nevládali vstať. Prikryla ich hlina, potom na nich vyrástla tráva. Ale už nejakú tú dobu sa dajú zhliadnuť v plnej kráse. Pomohli im zodvihnúť sa, aby ako vztýčené prsty ukazovali do neba.
Keby pred 150 rokmi povedal niekto Štiavničanom, že ich mestečko je prekrásne, asi by im veľmi nepolichotil. Nie preto, že by Banská Štiavnica nebola naozaj čarovná, ale bolo to na vtedajšie uhorské pomery väčšie mesto. So 14 tisíc obyvateľmi po Prešporku druhé na Slovensku! Predbehlo tak, aj keď len o nejakú tú tisícku, dokonca Košice.
Šarišská stolica bol kedysi celkom slušne posiata hradmi. Aj keď viaceré by sme dnes hľadali márne, z ďalších ostali aspoň ruiny. Azda najznámejšími sú Šarišský a Kapušiansky hrad. V prvej trojke je však určite aj Makovica, dnes známejšia ako Zborovský hrad. Dodnes je nemým svedkom starých čias. Čias, kedy sa možno niekde na nádvorí pieklo chrumkavé prasiatko, popíjalo vínko, hrala muzika... Alebo naopak. Kastelán dal nečakaný príkaz na prípravu diel, pretože zdola hrozilo ľuďom tam hore nebezpečenstvo.
Dukla, na slovenskej strane hraníc miesto jedných z najťažších bojov v Karpatoch v čase 2. svetovej vojny, na poľskej okrem toho tiež malebné mestečko s dvomi tisíckami obyvateľov. Aj keď som ním prechádzal mnohokrát, až nedávno som si ho pozrel zblízka. Na začiatku bola knižka Andrzeja Stasiuka s jednoduchým názvom Dukla.
„Tota fotka je ešči z ľudovej, židziky a paňske dzeci su tu obute, my ostatne bose,“ spomína si moja babka na školské časy. Ľudovú školu navštevovala na konci 30. rokov a meštianku potom ukončila po prechode frontu na konci druhej svetovej vojny, v roku 1945. Za prvej republiky vo vtedy ešte okresnom mestečku Giraltovce žili popri sebe katolíci, evanjelici i židia. A ináč to nebolo ani v školských laviciach. Ale za toto krátke obdobie sa mnohé zmenilo. „Židzikoch“ odrazu nebolo a namiesto nemčiny sa začala ako cudzí jazyk učiť ruština.
Šarišské mestečko Hanušovce nad Topľou by ste našli približne na polceste medzi Prešovom a Vranovom nad Topľou. Aj keď administratívne nikdy nebolo okresným sídlom, patrilo najprv dlhé obdobie ku Giraltovskému, chvíľku k Prešovskému a nakoniec k Vranovskému okresu, v minulosti bolo významným centrom remeselníctva, cechovej výroby a obchodu. Nie náhodou sa tu niekoľkokrát do roka konali pravidelné trhy a jarmoky.
Na svete je kopec skvelého čítaníčka. A ak je ešte aj humorné a pritom inteligentné, moja sympatia k jeho autorovi je už potom večná. Naposledy ma takto dostal Francúz Martin Page a jeho neveľké dielko s názvom Jak jsem se stal hlupákem.